Pápež

Bol  prvým slovanským, netalianskym pápežom v histórii Cirkvi a v poradí 264. pápežom. Pri slávnostnom uvedení do úradu v nedeľu 22. 10. 1978 si zvolil len jednoduchú formu obradu, podľa vzoru svojho predchodcu Jána Pavla I. Keď sa mu predstavovali jednotliví kardináli a sľubovali mu vernosť, nezabudnuteľné bolo jeho gesto voči poľskému prímasovi kardinálovi Wyszynskému, ktorého pri tejto príležitosti nenechal pokľaknúť, ale ho zdvihol a objal s vďakou za jeho modlitby a neochvejnú vieru, ktorou mu bol veľkým vzorom.

Ako svojho osobného tajomníka si zvolil otca Stanisława Dziwisza z Poľska. Ako osobný tajomník ostal po jeho boku a staral sa o neho až do smrti. Absolvoval s ním i všetky svoje apoštolské cesty.

Podľa vzoru svojich predchodcov Pavla VI. a Jána Pavla I. pokračoval v tradícii pravidelných stredajších generálnych audiencií a spoločnej nedeľnej modlitbe Anjel Pána spojenej s príhovorom k veriacim s pozdravmi a požehnaním.

22. októbra 1978 bol slávnostne inštalovaný ako všeobecný pastier Cirkvi a jeho prvou púťou mimo Ríma bola mariánska svätyňa na Mentorelle, kde sa pomodlil.

Počas svojho pôsobenia absolvoval 146 pastoračných ciest po všetkých kontinentoch. Navštívil 317 miest Talianska a 333 talianskych farností. Vysvätil 482 svätcov a  blahoslavil 1338 blahoslavených.

Ako pápež vydal 14 encyklík, 15 apoštolských exhortácií, 11 apoštolských konštitúcií a 45 apoštolských listov. Zaslúžil sa o nové vydanie Kódexu Kanonického práva v roku 1983 a zverejnil aj nové vydanie Katechizu Katolíckej Cirkvi v roku 1992.

Počas audiencie na Námestí sv. Petra 13. 5. 1981 naňho spáchal atentát terorista Ali Agca. Mal veľmi vážne zranenia: priestrel brucha, čriev a žalúdka a priestrel ruky a prsta. Napriek tomu však tento atentát prežil a po komplikáciách a polročnej liečbe sa zotavil z týchto zranení. Ich následky však musel znášať po celý ďalší život. Mnohých preto veľmi hlboko dojalo, že hneď ako nadobudol vedomie po atentáte, verejne odpustil atentátnikovi a aj ho osobne navštívil vo väznici v roku 1983.

Ján Pavol II. pokračoval svojimi neustálymi aktivitami v upevňovaní ekumenickej spolupráce medzi kresťanskými náboženstvami navzájom, v zlepšovaní vzťahov so židovskou komunitou a rovnako sa snažil o zlepšenie vzťahov s inými náboženstvami.

V roku 1994 mu diagnostikovali Parkinsonovu chorobu a v tom istom roku sa zranil pri páde v kúpeľni, preto sa musel podrobiť operácií bedrového kĺbu, následkom tohto zranenia mal veľké bolesti počas rehabilitácie a veľmi sa mu zhoršila pohyblivosť jeho nôh. Musel používať paličku a neskôr aj invalidný vozík, ale o svojich zdravotných ťažkostiach žartoval.

Najväčším vrcholom jeho pontifikátu bol určite jubilejný rok 2000, v ktorom absolvoval všetky obrady otvorení jubilejných brán na všetkých hlavných rímskych bazilikách, slávnostne požiadal za celú Cirkev o odpustenie chýb, ktorých sa počas svojej histórie dopustila a zároveň odpustil v mene celej Cirkvi všetkým, ktorí ju prenasledovali. Absolvoval aj návštevu Svätej Zeme a stretnutie s mladými v Ríme v rámci svetových dní mládeže, z čoho mal veľmi veľkú radosť.

Jeho zdravotný stav sa od roku 2000 ešte viac a viditeľnejšie zhoršoval. Zomrel v sobotu  2.4. 2005 na následky septického šoku a Parkinsonovej choroby. Jeho pohreb sa uskutočnil 8.4.2005 a zúčastnili sa na ňom asi 4 milióny pútnikov a mnoho osobností náboženského a politického života. Ján Pavol II. bol slávnostne blahorečený 1. 5. 2011 vo Vatikáne a 27. 4. 2014 bol vyhlásený za svätého.