Kňazstvo

Prvým pastoračným pôsobiskom otca Karola Wojtyłu v roku 1948 vo funkcii kaplána bol Kostol Nanebovzatia Panny Márie v maličkej obci Niegowić. Toto miesto pre Karola vybral Sapieha, pretože k tamojšiemu farárovi mal veľkú dôveru. Karol si svojou skromnosťou hneď získal dedinčanov. Tiež tam bol postavený prvý kostol na návrh Karola Wojtyłu, ktorý darovali tamojšiemu farárovi k 50. výročiu jeho vysvätenia.

V marci 1949 kardinál Sapieha preložil Karola do farnosti sv. Floriána v Krakove. V roku 1950 tam Karol zaviedol prvý program prípravy na manželstvo v dejinách krakovskej arcidiécezy.

Založil pre mladých spevácky zbor, z ktorého sa neskôr rozrástlo obrovské spoločenstvo mladých ľudí Środowisko.

23. júla 1951 zomrel kardinál Sapieha a jeho nástupcom sa stal arcibiskup Baziak.

Od októbra 1953 Karol vyučoval katolícku sociálnu etiku na teologickej fakulte Jagellonskej univerzity. V roku 1954, bola teologická fakulta Jagellonskej univerzity zrušená, zriadili ju pri seminári v Krakove, tam Karol pokračoval v docentúre.  Naďalej bol univerzitným profesorom v Krakove i v Ľubline, kde vyučoval sociálnu etiku. 1. 12. 1956 sa stal Docentom etiky na Katolíckej univerzite v Ľubline, kde zotrval až do svojho zvolenia za pápeža. V tom čase pôsobil ďalej v Krakove zároveň ako univerzitný kaplán. 

4. júla 1958 pápež Pius XII. vymenoval Karola Wojtyłu za pomocného krakovského biskupa. 28. septembra 1958 bol Karol vysvätený za biskupa vo Wawelskej katedrále v Krakove. Ako biskup častejšie cestoval a pribudlo mu množstvo nových povinností, ale naďalej učil a prednášal.

16. júla 1962, po smrti arcibiskupa Baziaka bol zvolený za dočasného administrátora krakovskej arcidiecézy a 8. marca 1964 sa Karol Wojtyła oficiálne stal krakovským arcibiskupom.

11. októbra 1962 sa začal v Ríme II. vatikánsky koncil. Karol Wojtyła sa zúčastnil každého zasadania. Popritom spoznával Rím a na návrh pápeža Pavla VI. navštívil s ďalšími biskupmi Svätú zem. Wojtyła sa podieľal na dokumente s názvom Gaudium et spes, o ktorom predniesol reč. Tá sa neskôr hodnotila ako jeho najpamätnejšie vystúpenie na II. vatikánskom koncile. V roku 1965, keď sa koncil skončil, bol mladý biskup jedným z najznámejších duchovných na svete.

28. júna 1967 pápež Pavol VI. vymenoval Karola Wojtyłu za kardinála. V tom období bol už veľmi známy aj vo Vatikáne ako vynikajúci filozof a človek veľmi vzdelaný, ovládajúci aktívne rôzne európske jazyky, napr. angličtinu, nemčinu, francúzštinu, španielčinu i taliančinu. Naďalej sa aj ako kardinál aktívne venoval mladým ľuďom a popri tom sa stretával aj so známymi osobnosťami poľského náboženského, kultúrneho a literárneho prostredia. Nevlastnil nič okrem sutany, kníh, lyží, oblečenia a niekoľkých drobností, ktoré mu ostali ako spomienka na jeho rodinu.

V auguste 1978 zomrel pápež Pavol VI. a Karol sa ako kardinál zúčastnil konkláve, ktoré zvolilo Albina Lucianiho z Benátok. Prijal meno Ján Pavol I. Zomrel však po nečakane krátkom pontifikáte na infarkt v septembri 1978.

V októbri 1978 sa konalo ďalšie konkláve, v ktorom bol za pápeža zvolený Karol Wojtyła. Prvý netaliansky pápež videl v hlasovaní svojich bratov Božiu vôľu. Hoci miloval Poľsko a vedel, že byť pápežom znamená zmeniť doterajší život, poslušný vo viere pred Kristom, vedomý si všetkých ťažkostí, kandidatúru prijal. Vzhľadom na úctu k Pavlovi VI. a lásku k Jánovi Pavlovi I., prijal meno Ján Pavol II.